Erik Vilím
Erik Vilím
Môžeme v kontexte súčasnej scény vizuálneho umenia na Slovensku a Česku hovoriť o okruhu takých autorov, ktorí v modelovaní vizuálnej výpovede inklinujú k sugestívno-meditatívnym až krajinno-kontemplatívnym polohám, a ktorí zároveň tvoria alternatívu (opozíciu), na jednej strane k autorom využívajúcim vo svojej tvorbe intertextuálne stratégie, ktorých cieľom je kritika, konfrontácia, či polemizovanies aktuálnou vizuálnou, masmediálnou, populárnou kultúrou (Erik Šille, Lucia Tallová, Michal Černušák, Vlasta Žáková), a na druhej strane k polohám súčasného umenia, ktoré by sme zovšeobecňujúco mohli nazvať ako politicko-angažované (Ilona Németh, Tomáš Ráfa, AnetaMonaChisa a Lucia Tkáčová, Pavla Fichta Čierna, Oto Hudec)? Ak áno, o akých autorov ide? Aké sú ich analogické jazykové a tematické indikátory? Je pre nich spoločným východiskom krajina, a teda s ňou aj návrat ku klasickému mimésis, alebo je toto východisko (krajina) genézy výtvarného diela „len“ prostriedkom na dosiahnutie abstraktnej reality? Aký má vlastne vzťah abstraktná realita (abstraktný obraz) k pôvodnej krajine, lesu, divočine či prírode? Môžeme ho hovoriť o silnej vlne abstraktných polôh, ktoré sú absolútne pozbavené referencii k realite? Implikujú v sebe určitým spôsobom takéto polohy sakrálno-spirituálne aspekty? Ak áno, súvisia zmieňované polohy výtvarného výrazu s elimináciou spirituálneho či sakrálneho zážitku súčasného postmoderného človeka? Je možné považovať takto traktovaný vizuálny prejav za akúsi kompenzáciu straty spomínaného zážitku? Nenapĺňajú abstraktno-meditatívne či krajinno-kontemplatívne umelecké artefakty v súčasnosti potrebu či túžbu po spirituálnom kontakte človeka, ktorý je dnes nútený čeliť až „záplave“, či dokonca „permanentnej nárazovej vlne“ vizuálnych informácií, ako aj obrovskému tlaku požiadaviek fyzickej efektivity, flexibility, telesnej výkonnosti, progresívnosti, schopnosti spotreby (konzumu) či informačnej širokospektrálnosti (človek sa dnes musí vedieť vyjadriť ku „všetkým veciam“, musí zostať „v obraze“)? Môže byť táto inklinácia výtvarného výrazu reakciou na „odhmotnenie“ (digitalizáciu) našej žitej každodennosti? Aká je intenzita vplyvu sieťových digitálnych médií (internetu) na zmenu vnímania hmotného sveta? A v konečnom dôsledku – nie je pre dnešného človeka zreteľné práve hľadanie opozície k jeho bežnej skúsenosti so svetom, ktorá je obmedzená na empíriu s okolitým svetom prostredníctvom informačných médií? Ak áno, čo tvorí túto opozíciu? Nenachádza dnešný jedinec spomínanú opozíciu práve v umení, o ktorom je tu reč? A v neposlednom rade, z hľadiska kunsthistórie, majú uvádzané meditatívno-kontemplatívne tendencie svoje východisko v niektorých smeroch moderny, prípadne postmoderny (abstraktný expresionizmus, minimalizmus, konceptuálne umenie, nekonceptuálne umenie), alebo naopak budujú novú vizuálnu paradigmu?
